Keď sme boli v puberte, nikto z nás nemal rád ten pocit, že naši rodičia majú určitú moc nad našimi rozhodnutiami. Pamätám si, ako mi moji rodičia nedovolili ostať dlho do noci vonku a ja som sa cítil strašne ponížený. Ako mi to mohli spraviť?

Rodičia majú zvyčajne všetky práva obmedziť rozhodnutia svojich detí, najmä počas rokov, kedy sa formuje ich osobnosť. Keď sa pozerám späť do minulosti, do čias keď som chodil na strednú školu, s odstupom času som rád za všetky rozhodnutia, ktoré rodičia za mňa spravili. Bez ich vedenia by som sa totiž nikdy nestal osobou, akou som teraz.

Tak či tak, v našom živote príde jedného dňa čas, kedy za nás rodičia už viac nebudú môcť rozhodovať. Akonáhle som začal chodiť na vysokú školu, všetko bolo zrazu na mne a na mojich rozhodnutiach. Robil som, čo som chcel, kedy som chcel a cítil som sa skvelo – aspoň dovtedy, keď všetko išlo tak, ako som si prial. Počas tých rokov by som sa najradšej potľapkal po pleci za to, že som uspel na teste, našiel som si zmysluplnú brigádu a dokázal si na seba celkom slušne zarobiť. Avšak, ak sa udalosti nevyvíjali až tak skvelo – problémy so zdravím, nenávisť k niektorým hlavným predmetom v škole, otravní priatelia – vtedy som vyhľadával rady mojich rodičov.

Kľúčovým slovom sa tu stáva „rada.“ Mohol som sa rozhodnúť, že o týchto problémoch, ktoré prichádzajú vekom, so svojimi rodičmi hovoriť nebudem, avšak urobil som tak. Spravili pre mňa to najlepšie, čo mohli. Počúvali a boli mi oporou. Mohol som im zavolať aj o jednej ráno a vždy tu pre mňa boli. Mal by som sa vykašľať na týchto kamarátov? Čo iné by som mal študovať? Samozrejme, mali svoj názor, avšak nikdy z toho nespravili nejaké ultimátum alebo nikdy nepoužili donucovacie prostriedky, aby ma prinútili spraviť nejaké rozhodnutie. Opýtal som sa otázku a oni odpovedali. Niekedy s úsmevom, niekedy bez, avšak vždy pri tom mysleli na mňa.

Na základe týchto rád som sa rozhodol ukončiť priateľstvo s ľuďmi, ktorí ma ťahali dole – dobrá voľba. Taktiež som sa zúfalo snažil uspieť v programovaní – zlá voľba. Skončil som tým, že som začal nenávidieť školu a viniť rodičov z toho, že mi poradili, aby som vyskúšal niečo, čo ma vôbec nebavilo. Opäť som sa stal tým rozhorčeným tínedžerom. Počas jedného telefonátu som povedal mojim rodičom, aby sa mi prestali starať do života, prestali za mňa robiť rozhodnutia a tým som ich stihol raniť. Prestali mi dávať rady, aspoň dovtedy kým nevedeli, ako mi ic podať bez toho, aby ma naštvali.

Je jednoduché viniť z našich problémov niekoho iného. Aj keď niektoré z nich môžu byť odôvodnené (ak vás niekto okradol alebo vám ublížili), často však jednoducho nechceme žiť v súlade s našimi rozhodnutiami. Ak prídeme o prácu preto, lebo sme sa tam nikdy neukázali na čas, nie je to chyba manažéra. Ak prekročíme rýchlosť a dostaneme pokutu, nie je to chyba policajta. A ak prijmeme radu a zlyháme, nie je to chyba radcu. Žiť život znamená vedieť zachádzať so všetkým. S úspechmi a aj so zlyhaniami.

Trvalo mi niekoľko rokov, kým som si uvedomil, aký som bol hlúpy a svojim rodičom som sa ospravedlnil. Dokonca aj teraz, niekoľko rokov potom sa pristihnem, ako sa vraciam k môjmu starému zvyku, kedy sa obraciam na svojich rodičov s prosbou o nejakú radu. Vždy si však musím pripomenúť, že žiadam o „radu,“ nie rozhodnutie. A ak sa rozhodnem podľa ich rady, je to všetko na mne a preberám tak všetku zodpovednosť za konečný výsledok – profesionálnu, osobnú a aj citovú.

 


Ako bude reklama vypadať?
-
Chcete tu reklamu len za 150 CZK?
Zobraziť formulár pre nákup