Každý, kto je nejakým spôsobom úspešný vie, že úspech ide častokrát ruka v ruke s kombináciou tvrdej práce a šťastia. Samozrejme, dobré nápady a skúsenosti sú dôležité tiež. Avšak napokon sú vždy úspešní tí ľudia, ktorí svoje šance uspieť zvyšujú vytrvalosťou a tvrdou prácou. Samozrejme, existujú ľudia, ktorí za to, že sú úspešní môžu ďakovať najmä šťastiu a práve o nich je dnešný článok. Pravdou je, že nikdy nemôžeme nič premyslieť do detailov. Čo však môžeme spraviť, ako ľudia pôsobiaci v biznise je, že si vytvoríme tie najlepšie možné podmienky k tomu, aby sme dosiahli naše ciele a ostatné necháme na šťastie. Keď som začínal môj online biznis, vôbec som nevedel do čoho idem. Mal som nejaké technické zručnosti a sen: Pracovať sám na seba. Zažil som veľa pádov a znovuzrodení. Ale vytrval som a naučil som sa tak, čo funguje a čo nie. Vytrvalosť ma naučila, ako môžem zvýšiť moje šance, aby sa na mňa usmialo šťastie a mal ho ešte viac. Nakoniec z toho vznikol biznis.
Šťastie sa nedá kontrolovať. Najviac lukratívne biznisi sa často objavia čírou náhodou.
Teraz vám prinášam desať mužov, ktorí sa vďaka šťastiu, dostali k podkladom pre vybudovanie obrovských podnikov, ktoré im prinášajú obrovské zisky. Títo páni ponúkajú cenné lekcie pre biznis, ktoré môžu pomôcť komukoľvek odštartovať nejaké netradičné podnikanie.
10. Frank Epperson – Nanuk. 11 ročný Frank Epperson sa zapísal do pamäti Američanov v roku 1905, keď počas chladnej zimnej noci nechal limonádový prášok a vodu zamrznúť v pohári so zastrčenou paličkou. Nevedome tak vytvoril nanuk. Avšak od tejto doby prešlo až 18 rokov kým v roku 1923 sa začali predávať jeho mrazené pochúťky pod menom Eppsicles. Neskôr sa názov zmenil a v roku 1924 si dal tento objav patentovať a následne založil nanukovú organizáciu. V rok jeho smrti, v roku 1983, Unilever zaplatila 155 miliónov dolárov Empire of Carolina Inc. Za značku Popsicle ( Nanuk)
9. Harry Coover – Sekundové lepidlo. Na vrchole druhej svetovej vojny, americký chemik Harry Coover a jeho vedecký tím z Eastman Kodak sa rozhodli vyrobiť plastické mieridlá na zbrane za použitia vysoko adhézneho chemického kyano akrylátu. Zlyhali avšak namiesto toho vynašli Sekundové lepidlo. Tento objav sa uchytil a v roku 1958 bolo sekundové lepidlo prvý krát predané ako komerčný produkt.
8. William Henry Perkin – Anilín fialový, Perkin. Anglický lekárnik William Henry Perkin, bol iba 18 ročný, keď narazil na syntetické farbivo anilín fialový, keď sa pokúšal vynájsť liek na maláriu, koncom 1856. Následne si dal celý proces patentovať a nasledujúci rok postavil prvú organickú chemickú továreň na svete, v Greenford Green, neďaleko Londýna. Farbivo sa ihneď osvedčilo ako veľmi populárne a bolo považované za vrchol módy, keď sa v roku 1862, na veľkolepej kráľovskej výstave, kráľovná Viktória prešla oblečená v zafarbených hodvábnych šatoch. Avšak, farbivo výrazne stratilo svoju príťažlivosť, koncom 60tych rokov 19. storočia. Perkin mal aj napriek tomu veľké šťastie, pretože, keď dovŕšil 36 rokov, predal včas svoju továreň a spokojne žil, zo zisku z predaja a dokonca si kúpil omnoho väčšie domáce laboratórium, kde sa venoval výskumu.
7. Roy Plunkett – Teflón. Americký výskumník Roy Plunkett experimentoval s plynmi, na freónové chladivá pre spoločnosť Dupont. V roku 1938, nevedomky zanechal vzorku cez noc, a keď sa ráno vrátil, neveril vlastným očiam. Skôr, ako vzorku vyhodil, rozhodol sa ju preskúmať, kvôli jej nezvyčajným vlastnostiam. V roku 1945, bola daná látka známa pod ochrannou známkou Teflón. Dupont zbohatol na využití teflónu od kuchynských riadov, až po káblovú izoláciu. Plunkett zotrval v spoločnosti a v čase, keď umrel, bol riaditeľom prevádzky pre freónové produkty. Teflón zarobil spoločnosti Dupont miliardy dolárov. To všetko svedčí o tom, ako dôležité je, investovanie do vedy a výskumu. Keď sa pridá aj šťastie, obchod tak môže vytvárať obrovské zisky.
6. Leo Hendrik Baekeland – Bakelit. Belgický chemik Leo Baekeland, sa stal patriarchom plastov, keď v roku 1907 vyvinul polymér bakelit, ktorý sa ihneď uplatnil v oblasti kuchýň a telefónov. Snažil sa nájsť náhradu za šelak, náter na pokrytie a ochranu drevených výrobkov. Keď si už myslel, že je blízko, ohrial látku pripomínajúcu šelak, v železnom tlakovom hrnci a tak vznikol plast. V roku 1910 tak, Baekeland založil Verejnú Bakelitovú Spoločnosť. Plast bol označovaný ako „materiál tisícich využití“. Následkom toho, nebolo ani prekvapivé, že prišli mnohé imitácie, avšak, bakelitové produkty niesli svoje autentické logo. Mnohí akademici sa zhodli, že Baekeland nebol jedným, z „náhodných objaviteľov“. Adolf von Bayer rovnako experimentoval, ale nanešťastie svoj výtvor, podobný tomu Baekelovmu, vyhodil do koša. Keď sa Baekelanda pýtali známi, prečo vstúpil do polymérneho priemyslu, odpovedal rázne „zarobiť peniaze“. Na základe bakelitu, výrazne zbohatol, no už pred tým sa mu podarilo zarobiť milión dolárov, z predaja jeho techniky na spracovávanie papiera, Velox. Svoje predstavy naplnil, keď predal svoju spoločnosť Carbidskej únii, v roku 1939. Ako dôkazom, že za peniaze si nekúpite lásku, Baekeland sa dostal do výrazného poklesu, stal sa samotárskym a jedol iba jedlá z konzerv. Koncom 50tych rokov, sa bakelit stal nepopulárnym, aj napriek tomu, sa polymér v poslednej dobe teší z malého záujmu, z dôsledku retro komodít.
5. Robert Chesebrough – Vazelína. Ako 22-ročný, mladý chemik z Brooklynu, sa snažil presadiť v ropnom priemysle v Pensylvánii. Skúmal ropu, keď objavil mazľavú látku, ktorú robotníci nazývali vosk. Chesebrough si všimol, ako robotníci využívali jeho mazľavú látku na liečenie popálenín a rezných rán. Chemik s podnikateľskými zámermi, bez zaváhania zobral vzorku domov, na domáce experimenty. Následne vynašiel extrakt – vazelínu. Kompletný proces výroby vazelíny si dal patentovať v roku 1872, skôr, ako odštartoval samotný biznis. Koncom 80tych rokov 19. storočia, Chesebrough predával vazelínu Američanom, v pomere jednej nádoby za minútu. Medzinárodné operácie, sa začali hneď ako otvoril svoje kancelárie v Londýne, s dcérskymi spoločnosťami v Španielsku a Francúzsku. V roku 1911 sa otvorili továrne v Európe, Kanade a Afrike. Chesebrough umrel v roku 1933, no jeho spoločnosť žala plody svojho objavu po desaťročia. Krátko pred tým, ako bola spoločnost Chesebrough-Ponds predaná Unileveru, vytvárala zisky cez 75 mil. dolárov.
4. Joseph McVicker – Plastelína. Pred tým, ako sa plastelína stala milovanou hračkou pre deti, fungovala dlhých 22 rokov ako čistič tapiet. V roku 1954, pracoval Američan Joe McVicker pre firmu Kutol, ktorá sa zaoberala výrobou látky, pripomínajúcu cesto, keď v tom pristúpila jeho sestra s nápadom. Zobrala kus netoxického čističa do škôlky, kde pracovala. Deti boli z látky v momente unesené a McVicker v tom hneď videl komerčnú príležitosť. Pridal rôzne farby a mandlovú vôňu. Následne na to založil svoju vlastnú spoločnosť – Rainbow Crafts, ako dcérsku spoločnosti firmy Kutol. Vďaka jeho zmyslu pre biznis, McVicker zabezpečil televíznu kampaň pre jeho produkt. Kutol pokračovali v predaji čističa tapiet, 34 centov za plechovku, ale plastelína sa predávala po 1,5 dolára za plechovku. Plastelína zabezpečila predaje z menej ako 100 tisíc dolárov, v roku 1954 až po 3 milióny počas menej, ako štyroch rokov. V roku 1960, McVicker patentoval svoj výrobok a oddelil sa od firmy Kutol. Vyvážal viac ako milión plechoviek ročne, keď začal s medzinárodnými operáciami do Európy, v roku 1964. Nasledovala ponuka na kúpu spoločnosti, od General Mills, za 3 milióny dolárov, ekvivalent k dnešným 18 miliónom, ktorú prijal.
3. Arthur Fry – Záložky, lístky. Americký vedec Arthur Fry dostal dar od boha nedeľu roku 1973, keď prišiel s nápadom o lepiacich lístkoch, keď spieval v jeho kostolnom zbore. Pred tým, ako prišiel s nápadom, zúčastnil sa semináru, na ktorom prednášal vyslúžilý vedec Spencer Silver. Silver objavil unikátnu lepku, ale nevedel nájsť ako ju komerčne uplatniť. Fryova euréka prišla v moment, kedy zdrap papiera neustále vypadal na zem z jeho knihy, a tak sa neustále strácal v speve. Rozmýšlal nad Silverovými lepkami a hovoril, že „Keby som to tak vedel zachytiť na papier“ a „Bol by z toho lístok, pre lepšiu záložku“. Začal experimentovať s jeho novým vynálezom a posielal správy nadriadenému. Potom pochopil, že najlepšie využitie funguje ako odkaz. Zabralo to ďalších sedem rokov, kým sa produkt začal po rezervovaní manažmentom začal medzinárodne šíriť. Dnes sa však, viac ako 400 odkazových produktov predáva vo viac ako 100 krajinách po celom svete, a to v pomerne veľkom množstve – 6 miliónov kusov ročne. Fry získal podporu zo spoluúčasti a momentálne prežíva spokojný dôchodok.
2. Percy Spencer – Mikrovlná rúra. Americký inžinier Percy Spencer experimentoval so zariadením, ktoré malo odhaliť nepriateľské lietadlá počas druhej svetovej vojny, kedy mikrovlny prenesené z radaru roztopili tyčinku, ktorú mal vo vrecku. Začal pokusy s popcornom a vajciami a pozval si, svojho kolegu, aby pozoroval jeho nálezy. Kolega spozoroval, ako sa vajce po zohriatí natriasa. Ako sa čudoval nad tým čo videl, vajce sa rozbilo a ošpliechalo mu celú tvár. Spencer začal s jeho tajným projektom „rýchly párok“, ktorý mal znamenať rýchly hot-dog. Koncom 40tych rokov 20. storočia Raytheon zabezpečil patent mikrovĺn na varenie jedál. Prvé desaťročie boli mikrovlné rúry veľké a drahé, ale s príchodom roku 1975, už cez 14% domácností varili za pomoci mikrovlných rúr. Spencer, ktorý držal 150 patentov za celý jeho život, sa stal Senior vice prezidentom a senior členom predstavenstva Raytheon-u. Jeho dedičstvo pomohlo výrobcovi mikrovlných rúr, k obratu cez 25 miliárd dolárov, za posledný rok.
1. George de Mestral – Suchý zips. A na koniec, cenná lekcia vo vynaliezavosti. Švajčiarsky inžinier George de Mestral, obľuboval ranné prechádzky na vidieku. V roku 1941 si uvedomil, aké je ťažké odstrániť kvety horských bodliakov z jeho gatí a psej srsti. Rozhodol sa skúmať bodliaky pod mikroskopom a všimol si malých háčikov, ktoré mali lepiace vlastnosti. Vynašiel tak úplne inovačný upevňujúci systém. Desať rokov na to, vznikol suchý zips. De Mestral obdržal patent vo Švajčiarsku a jeho produkt sa dostal na predajné pulty po celej Európe koncom 50tych rokov. Trvalo však pár rokov, kým sa mu prinavrátilo úsilie. Suchý zips nebol príliš populárny, až do roku 1970, kedy ho začala používať spoločnosť NASA na skafandre a zabezpečenie potravín. De Mestral predal cez 60 miliónov metrov suchého zipsu, kým nepredal spoločnosť nadnárodnej Švajčiarskej spoločnosti Velcro SA. Pred tým ako odišiel, poradil riaditeľom spoločnosti, že „Keď niektorí, z vašich zamestnancov požiada dva týždne dovolenky na lov, povedzte áno“. Podľa jeho manželky žil George za autorský honorár a jeho zisky z jeho švajčiarskej továrne ešte 30 rokov.
zdroj: http://www.businesspundit.com/10-accidental-discoveries-that-generated-great-wealth/?utm_source=scribol&utm_medium=referral&utm_campaign=scribol
