Jedného dňa prepadlo Šťastie hlboké nešťastie. Smutne sedí na kameni a kladie si otázky:“ Prečo nemôžem pri niekom zostať dlhšie? Sotva niekde prídem a už musím odísť, často krát niekto ani nespozoruje, že som tam bolo.“ S odutými ústami sedelo na kameni a maľovalo do štrku otázniky.
V tom išla okolo Spokojnosť, ktorá sa usmievala ako vždy. „Ahoj Šťastie, čo sa to s tebou stalo?“
Šťastie zvraštilo čelo, pretože sa mu nechcelo veľmi odpovedať . Nakoniec však prehovorilo: “ Vždy musím po chvíli zmiznúť. Včera napríklad som sa nachádzalo pri jednej mladej dáme, ktorá sa už pár dní obávala o svojho syna. Mladý chlapec bol operovaný kvôli tumoru v hlave, nakoniec sa však zistilo, že bol nezhubný. Jej srdce išlo vyskočiť od radosti, nevedela či sa má smiať alebo plakať a všetko zrazu vyzeralo krajšie ako všetky nádhery sveta dokopy.
Dnes ráno jej šéf vysvetlil, že ju musí prepustiť. Vraj nepotrebuje nikoho, kto môže robiť na čiastočný úväzok, niekoho, kto si musí neustále brať dovolenky kvôli opatere syna. Takže som muselo opäť odísť a teraz štrajkujem. „Prečo som pri nej nemohol zostať aspoň tri dni?“
V tom Spokojnosť pozrela do smutnej tváre Šťastia. Pochopila frustráciu, ktorú zažívalo, darilo sa jej predsa podobne. Chvíľku sedeli potichu vedľa seba. Slnko pomaly zachádzalo za obzor. V tom sa ozvala spokojnosť, ktorá povedala:
„Bohužiaľ, je to preto, lebo si Šťastie a žiaden zvyk. Kto ťa však bude chcieť nájsť, nájde ťa kdekoľvek a je jedno v akej forme.“
