Jedného dňa išli po púšti dvaja kamaráti. Niekedy počas cesty sa začali medzi sebou hádať, až kým jeden nedal tomu druhému facku.
Priateľ, ktorý dostal facku si kľakol, nič nepovedal, iba napísal do piesku. Dnes mi dal môj kamarát facku.
Pokračovali v ceste až prišli k oáze, v ktorej sa chceli okúpať. Priateľ, ktorý dostal facku sa začal topiť. Kamarát však bol pri ňom a pomohol mu.
Keď sa z celého nešťastia otriasol, kľakol si k skale a vyryl tam. Dnes mi môj priateľ zachránil život.
Druhý kamarát sa divil a opýtal sa: Ako je možné, že keď som ťa udrel, napísal si to do piesku a teraz zasa do skaly?
Kamarát sa smial a odpovedal: Keď nás zraní priateľ, mali by sme to napísať do piesku, vietor sa postará o odpustenie a môže všetko vyriešiť. Ale keď nás postihne niečo skutočne pekné, potom by sme to mali vyryť do skaly, aby sme mali spomienku, ktorá z našich sŕdc nikdy viac nezmizne.
Naučte sa preto písať do piesku. Vietor tak dá šancu odpusteniu, aby ste mohli zabudnúť na zranenia a sklamania, ktoré vás postihli.
